Je herec, no je aj stolár. V divadle stojí na javisku pred desiatkami divákov, v dielni trávi väčšinu času sám. Rád pri práci rozmýšľa a kreatívne tvorí, no dôležitý je pre neho aj kontakt, dotyk s materiálom pri výrobe. Svoje svety rád prepája a rovnako zanietene vie rozprávať o oboch z nich. Atmosféra pri práci je preňho veľmi dôležitá a odráža sa aj na jej výsledku. Tomáš Stopa, tvár našej aktuálnej kolekcie jeseň/zima. Začiatky jeho umeleckej činnosti musíme hľadať ešte na základnej škole, kedy sa venoval ochotníckemu divadlu, recitoval a dosahoval úspechy na Hviezdoslavovom Kubíne. „Na strednej som študoval mechatroniku, a aj keď ma to veľmi bavilo, vedel som, že chcem ísť umeleckou cestou, tak som v štúdiu pokračoval na VŠMU,“ hovorí Tomáš. „Veľa mi to dalo, mal som super pedagógov, ktorí mi odovzdali skvelé základy. Ale myslím si, že až po štúdiu si herec otvorí oči a začne naberať skúsenosti, na základe ktorých sa nejako formuje.“
Na konci štúdia si môže absolvent veľmi rýchlo uvedomiť, že je tu možnosť, že herectvo robiť nebude. Málo príležitostí a nedostatok voľných miest v divadlách. „Keď som to vzal do úvahy, uvoľnilo ma to. Už počas školy som robil „lokačného“ manažéra, zháňal som priestory na filmovačky. To som po škole robil rok, ale stále som hral, bol som na voľnej nohe. Potom ma oslovili z Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde som sa stal stálym členom.“
V divadle
Od roku 2018 s jednou ročnou pauzou, má teda angažmán v Nitre a hrá v niekoľkých predstaveniach. „Mojou srdcovkou je Meno, francúzska konverzačná komédia, ktorú sa určite oplatí vidieť. Ďalšou mojou obľúbenou inscenáciou je Bál v Slovenskom národnom divadle. Obe postavy, ktoré v nich hrám mám „osvojené“ a naozaj si to užívam.“
Čokoľvek robím, ide mi o pravdu. Aby divák dokázal uveriť, napojiť sa na tú postavu, aby som ja ako herec empaticky s ňou žil. A keď cítim, že tam nie je tá „pravda”, že je to príliš „technické”, snažím sa zmeniť to.
Viac ako postava, ktorú hrá, je pre neho dôležitý tím, kolegovia, hra. „Každý môže mať svoju víziu, tá moja sa v konečnom dôsledku podriaďuje režisérovej, ale aj keď niečo nie je úplne podľa mojich predstáv, tak sa snažím nájsť si v každej hre aspoň niečo, prečo sa na to predstavenie teším. To mi poradil raz môj pedagóg a úplne super to funguje. Pokojne to môže byť aj len jeden moment z trojhodinového predstavenia, ale je to niečo, na čo sa teším, a to hranie si potom užívam.“
Pred kamerou
S hraním v seriáloch či filmoch má Tomáš menej skúseností ako s divadelným herectvom, ale už onedlho ho uvidíme v zaujímavom slovenskom seriáli, ktorý sa natáčal v Turecku.
Pre mňa nie je dôležité, na čom pracujem, ale s kým pracujem, aká je atmosféra, ako sa cítim pri práci. Lebo to vidno aj na tom javisku, inscenácia vo finále odzrkadľuje to, aký bol tvorivý proces a skúšobné obdobie.
Práca s drevom
Prvý dotyk s manuálnou prácou musíme u Tomáša opäť hľadať v jeho detstve. „Za svoju zručnosť vďačím svojmu starému otcovi. Od detstva som s ním robil s brúskou, s ručnou pílou, na sústruhoch, zváranie... Mal so mnou obrovskú trpezlivosť, vysvetľoval mi všetko a mohol som skúšať dovtedy, kým mi to nešlo. A potom aj s drevom. Je vyučený drevomodelár, taká odnož stolárstva, ktorá už asi aj zanikla.“
V byte si sám robil aj parkety, kuchyňu, dvere a nábytok. To, čo ušetril za prácu potom investoval do strojov. „Vždy to tak robím, časť zákazky investujem do strojov a nástrojov, aby bol výsledok najbližšie lepší, presnejšie spracovaný a kvalitnejší... Len je to nekonečný príbeh. Začínam chápať ženy, ktoré si stále kupujú nové topánky či kabelky,“ smeje sa. „Ale zase, ja si to sám pred sebou ospravedlňujem, že viem, čo mi to náradie alebo stroj zarobí.“ Je samouk a rád sa učí na vlastných chybách, skúša a hľadá svoje limity.
V stolárskej dielni
Pracuje pod svojou značkou Stopa Woodwork a zákazníci sa k nemu najčastejšie dostanú cez odporúčania. „Väčšinou robím pre kolegov, kamarátov, známych. Ten príde na návštevu k tomu, vidí niečo, opýta sa, a už to ide. Potom sú takí, ktorí momentálne nič nepotrebujú, ale fandia mi, a ozvú sa, keď je to pre nich aktuálne. A to je pre mňa super pocit, že som v tom povedomí, najmä v umeleckom svete. Tí mladší hovoria: ,Raz, keď budem veľký, dám si u teba robiť nábytok.‘ To sa super počúva.“
Rád tvorí dizajnové veci. Nápad si nakreslí, urobí maketu a vytvorí vzorku. „Ak sa má niečo robiť v sérii 10 – 15 ks, vytváram vzorky, aby si to ten zákazník nielen predstavil, ale aj chytil a povedal si ,Tak toto chcem!‘ Dávam si na nich záležať. Už sa mi stalo, že mali objednaných 15 kusov a zvýšili to na 20 po tom, ako videli a držali vzorku.“
Dôraz na detaily
Momentálne má v dielni Tomáš prácu tak na šesť mesiacov dopredu. Tak ako v herectve aj v stolárstve je pedant. „Mám rád kontakt s materiálom, chytám, hladkám, potrebujem mať s ním dotyk. Rád pracujem s jaseňom aj s dubom, ale vlastne čímkoľvek. Snažím sa už pri kúpe materiálu dať pozor, aby pochádzal z jedného kmeňa, aby mi to sedelo farebne a aj súbežnosť vlákien, aby bola v poriadku. Kazy dávam preč. Aj keď kúpim béčkový materiál, tak sa z neho snažím urobiť áčko, aspoň z tej vrchnej strany. Keď už si ten zákazník má za to priplatiť, tak nech to má v tej najvyššej možnej kvalite. Vizuálnej aj tej spracovanej.“
Pri práci myslí aj na prírodu a snaží sa, aby mu vzniklo, čo najmenej odpadu. Menšie odrezky putujú do reštaurácie Eck, kde varia na ohni a čistému sušenému drevu bez akejkoľvek farby či úprav sa tešia. Dubové hobliny a piliny dáva mäsiarom a ostatné mixy drevín ľuďom vo svojom okolí pod kone či sliepky. A nedávno sa rozhodol, že každý rok vysadí 10 stromov. „Sú na rôznych miestach, na jar ich pôjdem pozrieť. Teším sa z toho.“
Baví ma veľa vecí, ktoré robím. A nehodnotím ich podľa veľkosti. Rád by som sa časom vrátil k menším veciam. Upustil od elektrického náradia a začal používať iba hoblík a dláto. Možno na dôchodku budem robiť výhradne ručne vyrábaný topkový nábytok.
Hobby
Aj keď herectvo aj stolárstvo Tomáš berie nielen ako prácu, ale aj záľubu, má ďalšie hobby, ktorým sa nevenuje profesionálne. Rád varí, obľubuje taliansku kuchyňu, lyžuje, behá a len tak si spieva. „Ja som taký amatérsky spevák. Nemám síce rád klasické muzikály, kde sa spieva pre publikum, ale ak je spev zakomponovaný do deja v činohre, nevadí mi to. Najradšej si spievam v aute, ale aj v dielni či len tak doma v obývačke. Doma si hrám aj na gitare a trochu viem zabrnkať aj na klavíri.“
Niekedy sa nasýtim toho spoločenského kontaktu a potom som rád, že uniknem do dielne. Som skôr introvert. Po premiére sa potrebujem na pár dní preladiť, byť sám v dielni. A potom zase, naopak, dlho dokončujem nejaký projekt, a keď ho odovzdám, som rád, že idem do divadla, zahrám si a je to super. Páči sa mi striedať to, a bol by som rád, ak by som si tento balans v živote zachoval. Striedať divadlo s dielňou a aj súkromným životom. To je pre mňa aktuálne výzva. Nájsť si ten čas na súkromný život.
Foto: Richard Autner, Alex Kiňová, Barbora Podola, Reštaurácia Eck, Martin Mondok, archív Tomáša Stopu
