Vedeli ste, že gitary, na ktorých hrajú svetoznámi hudobníci s miliónmi sledovateľov aj hobby gitaristi na celom svete vznikajú v nenápadnom domčeku pod hradom Devín? Vášeň, s akou sa Stanislav Petko Marinov s dcérou Erikou venujú svojim zákazníkom a tomu, čo im odovzdávajú, sa dá porovnať asi len s tónmi hudby, ktoré prúdia z ich ručne vyrábaných gitár. Precíznosť, kvalita a roky skúseností spolu vytvárajú umelecké diela. Zoznámte sa s gitarami Dowina.
Kým Stanislav Marinov založil svoju prvú firmu na distribúciu hudobných nástrojov, učil na STU v Bratislave. Hudba ho však sprevádzala od malička. „Keď som mal asi šesť rokov, susedka ma zavolala na prijímačky do ľudovej školy umenia, kam nechcela ísť sama. Ona začala hrať na klavír, my sme doma žiaden nemali, tak mi prischli husle. Zo začiatku som ich ale nemal rád. Chalani chodili hrať futbal, a ja som musel len trénovať,“ spomína na svoj prvý kontakt s hudbou Stanislav Marinov. „V treťom ročníku som začal hrať v detskom orchestri pod vedením skladateľa Júliusa Kowalskeho, kde som si vyskúšal aj hru na gitaru a basu a pohltilo ma to.“
Aj v muzikantskom svete je pár magických vychýrených drevín, ktoré sú veľmi žiadané.
„Zákazníkom chceme vyjsť čo najviac v ústrety. Sú veľmi kreatívni a my sa tešíme novým výzvam a tomu, že sú s gitarou potom spokojní. Máme jedného zákazníka, ktorý si dáva vyrábať gitary podľa božstiev, už sme robili boha lesa, aj boha slnka. V Anglicku je zase veľkým hitom pocta zosnulým psom, ktorú sme len za posledné mesiace robili na tri gitary. Väčšinou dávame podobizne psov na hlavu gitary, prípadne tam gravírujeme ich mená. Mali sme aj zákazníka, ktorý chcel do gitary umiestniť popol svojho zosnulého otca, ale túto zákazku som odmietla, na toto sa ešte necítime. Jeho predstava bola taká, že tam vygravírujeme havrana, ktorý bude mať svietivé oko a v tom oku mal byť popol,“ spomína na kuriózne objednávky Erika, ktorá s niektorými zákazníkmi absolvuje aj niekoľkomesačnú výmenu e-mailov a telefonátov. „Tvoríme špeciálne gitary pre špeciálnych ľudí. Pre nás je veľmi dôležitá komunikácia a vzťahy, ktoré so zákazníkmi máme.“
V hraní na gitare pokračoval s vlastnou kapelou, aj počas vojenskej služby s folklórnym súborom Jánošík. Ako sám hovorí, v hraní bol priemerný, preto sa tomu nechcel venovať profesionálne. Hudobné nástroje ho ale fascinovali, a po tom, ako sám vyrobil píšťalky aj fujaru sa rozhodol lepšie pozrieť na výrobu huslí. „Nič som o tom nevedel, ale zohnal som si papiere, ako robil husle Stradivari a skúšal som. Ten nástroj sa prepadol, drevo nebolo veľmi dobré. Vtedy som pochopil, že bez toho, aby som rozumel materiálu, nepostavím kvalitný nástroj.“ Stanislav sa začal venovať drevu a skúmať jeho akustické vlastnosti. Dnes ho má navnímané, ťuká, ohýba ho, cíti... Na prvé zaklopanie vie, ako bude znieť.
Od distribúcie k výrobe
Po rozdelení Československa využil dieru na trhu a začal na Slovensko distribuovať hudobné nástroje zvučných značiek ako Fender či Martin. Firmu po čase prenechal mladším kolegom a vrátil sa k svojmu snu – výrobe hudobných nástrojov. „Na výrobu ale potrebujete ľudí, technológie, ktoré som nemal. Tak som začal s výrobou v Číne. Vybral som kvalitný materiál, poslal ho tam, a sám som vycestoval do Číny, kde som sa o výrobe gitár učil viac. Výrobky však po mojom odchode chodili na Slovensko zle nalakované, nedokonalé. S týmto typom spolupráce na celomasívnych gitarách sme skončili a ja som dostal šialený nápad, presunúť výrobu na Slovensko. Úplnou náhodou som sa dostal k budove v Devínskej Novej Vsi, ktorú sme prestavali podľa našich potrieb a sme tu už 12 rokov.“ Dnes už aktuálna dielňa nespĺňa potreby výroby, preto Stanislav plánuje so svojou dcérou Erikou Maťo Marinovou, ktorá po otcovi prebrala manažovanie firmy a personálne záležitosti, postaviť novú. Napriek tomu, že Erika vyštudovala na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského odbor biomedicínska fyzika, svoju prácu si ako jedna z mála žien v gitarovom biznise zastane skvele. Hudbu cíti rovnako ako jej rodičia a súrodenci.
Drevo je najdôležitejšie
„Žiadna naša gitara nie je rovnaká. Aj keď môžu vyzerať rovnako, sú z rovnakého typu dreva, rovnaký model, ale každá má svoju hrúbku, presne podľa toho, čo to drevo vyžaduje. My sa prispôsobujeme drevu, nie naopak, drevo sa vám neprispôsobí,“ vysvetľuje Stanislav, ktorý dodnes cestuje za drevom a osobne ho vyberá. Jeho rukami prešlo asi milión kúskov, z ktorých len pár % je dobrých, vhodných na hudobné nástroje. Pre zvuk je najdôležitejšia vrchná doska, potom krk a spodná doska. V jednej gitare sa spojí aj 5 – 6 typov dreva.
„K takým patrí aj brazílske Rio, ako ho voláme. Dnes je už jeho ťažba zakázaná, a hodnota toho, ktoré zoťali ešte pred zákazom stúpa. Ten materiál má nádherný pevný zvuk, zvonivý, a ak je dobre uskladnené, každým rokom je kvalitnejšie. Podarilo sa nám zohnať len jeden kus, a už je predaný,“ hovorí Erika. „Ja osobne milujem madagaskarský palisander. Mám gitaru, kde je spodná doska z tohto dreva a pri hraní sa dokáže celá rozochvieť. Má to na mňa doslova terapeutický vplyv.“ Veľký záujem je aj o drevo Moonspruce zo Švajčiarska, ktoré je ťažené iba v zime, od novembra do marca, počas vegetačného pokoja, keď je mesiac v nove, lebo vtedy má v sebe najmenej vody. „Znie to síce mysticky, ale niečo na tom asi bude. To drevo hrá veľmi dobre,“ vysvetľujú Marinovci.
Používame aj naše miestne dreviny, veľmi vzácny je javor horský, ale musí mať špeciálnu 3D štruktúru. My to voláme, že je žíhaný, je veľmi raritný. Rastie obmedzene v Karpatoch, v Bosne a v Alpách. Začali sme používať aj dub z Nitry. Občas jaseň. Chceli by sme nájsť aj peknú čerešňu alebo orech, ale ešte sa nám nedostali do rúk také kúsky, ktoré by aj zneli pekne.
Do celého sveta
Až 95 % gitár, ktoré v Dowine vyrobia ide do zahraničia. Stanislav hovorí: „Japonsko, Singapur, Hongkong, Amerika, Kanada, celá západná Európa. Vynikajúce vzťahy máme s distribútormi v Anglicku, Švajčiarsku, Francúzsku, Nemecku... Veľkého distribútora máme v Poľsku. S dopytom problém nemáme, skôr s kapacitou.“ Výrobu jednej gitary vedia zvládnuť v prioritnom režime aj do 15 dní, ale neodporúčajú to. Drevo by malo trochu pracovať, lak uschnúť, usadiť sa. Ideálny čas sú tri mesiace. Na gitary na mieru sa ale čaká aj pol roka. Tam výber a komunikácia trvajú dlhšie.
